Študenti Kreatívno-experimentálneho fotografického ateliéru na FMK UCM v Trnave predstavili svoje najlepšie práce. Tematicky zachytili okamihy života a momenty, ktoré si často neuvedomujeme, ale tvoria bezprostrednú súčasť našich životov. Výstava je dostupná digitálne.
Študenti v takejto forme vystavujú vôbec po prvýkrát. Na účely digitálnej expozície vznikla Galéria Petra Rónaia a stojí za ňou tím študentov Teórie digitálnych hier pod vedením Michala Kabáta. „Podobné aktivity sú bežné v existujúcich virtuálnych svetoch, akým je napríklad Second Life, ale tie majú určité limity a zákonitosti. Preto sme vytvorili vlastnú platformu, ktorú chceme transformovať podľa toho, čo budeme vystavovať,“ vysvetľuje Kabát. Galéria neplytvá materiálmi, umožňuje realizovať aj náročnejšie koncepty a je dostupná celosvetovo. Okrem toho sa autorom podarilo zachovať rozmer socializácie v podobe avatarov, ktorí budú mať postupne oveľa viac funkcií v interakcii s prostredím i medzi sebou.
Fotografie znázorňujú 5 príbehov, ktoré mapujú každodenné momenty života a približujú, ako sa na tieto témy pozerajú mladí ľudia. „Séria mojich fotografií zachytáva momenty, kedy žena čelí náporu z vonkajšieho prostredia. Zábery vyjadrujú myšlienku, že človek sa môže akokoľvek snažiť, no nikdy sa nedokáže ukryť pred vonkajším svetom a jeho vplyvmi,“ vysvetľuje Matej Križan, autor fotografií
s názvom Dosah, ktorý pri fotení netradične zakomponoval do svojich záberov múku.
„Keďže sme chceli návštevníkom ukázať viac ako len výslednú fotografiu, vytvorili sme koncept, ktorý nám prácu síce sťažil, nakoniec sa to však pre každého z nás stalo najviac poučným. Pripomenulo nám to, že za každou výslednou fotografiou sa skrýva veľmi zaujímavý proces,“ dopĺňa Matej Križan.
Výstava priniesla aj umelecké fotografie znázorňujúce skryté pocity a myšlienky prostredníctvom odrazov v zrkadle, ktoré odrážajú prirodzenú jemnosť, sebalásku a nevinnosť ženy, ale aj stále aktuálnu tému ekológie, hľadanie vlastnej identity a zobrazenie negatívnych emócií, o ktorých je potrebné hovoriť nahlas.
„Žijeme v extrémne rýchlej a náročnej dobe. Takej rýchlej, že si často ani neuvedomíme, ako ubehol deň, týždeň, rok. To, čo prežívame, vnímame útržkovite a okolnostiam, ktoré nás do daných útržkov viedli, nevenujeme pozornosť. Čím menej však vnímame, tým viac sa z nás vytráca niečo, čo nazývame „človečina“, uzatvára Lucia Škripcová, vedúca Kreatívno-experimentálneho fotografického ateliéru
na FMK UCM v Trnave.