Na výstave Zóny (ne)pokoja predstaví svoju tvorbu aj fotograf a pedagóg z Katedry umeleckej komunikácie Peter Lančarič.
Zrazu nie je podstatné, či fotografiám dominuje farba, alebo čiernobiela škála, pretože sú si v čomsi výrazne podobné. Podobné sú svojou potrebou zachytávať nepokoj, ktorý implicitne musí prísť v každej životnej etape.
Tri Zóny (ne)pokoja nám dokazujú, aké dôležité je byť – spolu, vo vzťahoch, v rozpoložení duše a mysle, v unikajúcom tele, ktoré nutne čaká na každého z nás. Všetci traja autori sú svojou tvorbu ťažiskovo dokumentaristami, a práve danosti tohto žánru ich definujú aj vo vystavených cykloch. Ich fotografie nás zastihnú vo chvíľach, ktoré musíme prežiť sami. Sú to chvíle, keď sme nútení postaviť pred seba neúprosné zrkadlo a pýtať sa na základné otázky existencie: Bol som Ti dobrým otcom? Bola som Ti dostatočne blízko? Môžem Ťa objať?
Všetci traja autori sú dokumentaristami
Milan Illík vo svojej sérii s názvom Viktor (2010 – 2020) predstavuje dlhodobý dokument o jednej konkrétnej Crew teens z gymnázia v bratislavskej Dúbravke, do ktorej života mohol nazrieť iba vďaka svojmu synovi Viktorovi. I keď ide už o uzavretý príbeh jednej komunity, autor život svojho syna dokumentuje naďalej s potrebou, ktorá je vlastná snáď každému rodičovi, keď sme očarení mladosťou, nutným nebezpečím a novými výzvami v živote nášho dieťaťa, vtedy, keď sme vďační, že pritom môžeme aspoň na chvíľu byť. Pre otca/rodiča je to akt vykročenia zo svojej komfortnej zóny – pre syna do istej miery forma nahoty.
Laura Wittek v rozmermi subtílnom projekte, témou však výraznou a subjektívnou, s názvom Genius loci (2010 – 2020) odkrýva autoportrétne polohy, v ktorých sa zrkadlia varianty jej citového rozpoloženia, anonymné mestské zákutia a nájdené zátišia s odkazmi v meste, ktoré je domovom a cudzím miestom zároveň. Fotografická dlhodobá esej tak vytvára množstvo rôznych introspektívnych vzťahov, je autorkiným vnútorným dialógom, ktorého súčasťou sme na chvíľu aj my. Tieto denníkové „vizuálne poznámky k bytiu“, z ktorých miestami mrazí, k nám však majú veľmi blízko.
Peter Lančarič v hlboko altruistickom cykle s názvom Bdelá kóma (2017 – 2018) kriticky poukazuje na nedostatky, absurdnosti a bezútešné zlyhania slovenského sociálneho a zdravotného systému. Fotografie pacientov trpiacich kómou v korektnom tichu a bez senzácie ukazujú nikdy nekončiacu nádej a vnútornú silu, donaha vyzliekajú každého z nás. Lebo takíto sme my ľudia, závislí od pohladenia a uviaznutí v čase zároveň, sú precíteným svedectvom autora o dôstojnosti človeka.
Realita ťažkej životnej situácie a stavu, akou je vigílna kóma, musí byť pre nás imperatívom uvedomenia sa. O to závažnejší je autorov prístup, ktorým neukazuje bolestné utrpenie (i keď kdesi vzadu v rohu izieb čaká), ale, naopak, vďaka jeho záberom sa aktívne a vnútorne podieľame na utrpení pacientov a láske zároveň. Túžime sa ich dotknúť a otvoriť zamknuté dvere.
Autorkou textu je kurátorka výstavy a tiež fotografka a pedagogička FMK Mgr. art. Petra Cepková, ArtD.
Dôležité informácie o výstave
Názov: Zóny (ne)pokoja
Miesto: Galéria Umelka – Kamenná sála, Dostojevského rad č. 2, Bratislava
Vernisáž: 11. 11. 2021 o 17.00 hod.
Trvanie výstavy: 11. 11. – 28. 11. 2021
Vystavujúci autori: Milan Illík, Laura Wittek, Peter Lančarič
Kurátorka: Petra Cepková