Viktória Lancošová u nás vyštudovala všetky tri stupne štúdia. Pracovala v rádiu, v televízii a momentálne má vlastnú šou s Bekimom v rádiu Jemné.
Redaktorka z nášho fakultného časopisu Atteliér s ňou spravila rozhovor, v ktorom sa dozviete napríklad:
- ako prebiehal jej prvý konkurz do rádia,
- či si ešte pamätá číslo svojej izby na internáte,
- či by chcela učiť študentov
- a mnoho ďalšieho.
Aká bola tvoja cesta od študentky k redaktorke v rádiu?
Asi v druhom alebo treťom ročníku som videla na dverách v kine OKO vyvesený oznam – hľadali ľudí do vtedajšieho rádia Viva. Povedala som si, že vyskúšam. Vtedy som robila aj v ružinovskej televízii. Môj konkurz do rádia bol počas toho, ako som potrebovala dorobiť reportáž do televízie a mala som voľnú asi len hodinu. Prišla som na konkurz a povedala im, že mám málo času a či by ma mohli zobrať skôr. Jasné, že na mňa zvláštne pozreli, ale nakoniec mi vyhoveli.
Dali mi za úlohu urobiť fiktívny rozhovor s pánom, ktorý vlastní chatu. Mala som sa s ním rozprávať o prípadnej zimnej turistickej sezóne. Za hodinu som mala pohovor za sebou a išla som späť do televízie.
Vzali ťa?
Áno. V priebehu dvoch dní mi zavolali, či mám ešte stále záujem a či by som mohla prísť. Takto som začala pracovať v rádiu Viva. Pomáhala som redaktorom s príspevkami, robila ankety, chodila na tlačovky. Som za túto skúsenosť veľmi vďačná. Mám pocit, že celý môj život spel postupnými krokmi k tomu, čo robím teraz.
Počas školy si pracovala aj v Markíze.
Áno, bola som redaktorkou magazínu Reflex. V magisterskom stupni som potrebovala viac času na štúdium a musela som sa niečoho vzdať. Do televízie som sa o pár rokov neskôr vrátila, a to do Telerána.
Mala si popri škole a práci čas aj na študentský život?
Prvé, čo mi napadne pri spomienkach na školu, je intrák. Bola som na internáte pri kine OKO. Naša izba mala číslo 409A, bola rohová a okná ledva držali. Zvládli ale každú jednu búrku aj víchricu (smiech). Pamätám si na spoločné večerné seansy so spolužiakmi. Prišli s gitarou, spievali a užívali sme si aj to iné ako len školu.
Ako si spomínaš na štúdium v Trnave?
Doteraz sa mi so školou spájajú túry na Skladovú a vôňa cukrovaru (smiech). Bola to typická vôňa Trnavy. Čo sa týka školy, zvyknem hovoriť, že aký prístup má študent ku škole, tak o nej rozpráva a tak ju aj vníma. Vždy som túžila robiť to, čo robím. Skrz to som si školu užívala. Jasné, že boli predmety, ktoré ma nebavili, ale boli povinné. Trošku iné štúdium bolo potom, keď som si robila doktorát.
Celý rozhovor nájdete na tomto odkaze.